nar. 1.10.1917                   ╬ 28. júla 2005

zakladateľ transfúznej služby na Slovensku

zakladateľ špecializačného odboru  hematológie a transfuziológie

organizátor koncepcií odborov

dlhoročný prednosta Kliniky hematológie a transfuziológie FN

vedúci Subkatedry hematológie a transfuziológie IVZ

dlhoročný hlavný odborník pri MZ SR

objaviteľ variantov krvných skupín a vrodených abnormalít hemoglobínu

riešiteľ mnohých medzinárodných výskumov

Mikuláš Hrubiško sa narodil 1.10.1917 v lľave. Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne a v roku 1941 promoval na Lekárskej Fakulte UK v Bratislave.

Od januára 1942 pracoval v Liečebnom ústave Robot, sociálnej poisťovne v Bratislave ako sekundárny lekár interného oddelenia pod vedením prof. Ladislava Dérera. Neskôr, keď prof.Dérer v roku 1945 prevzal vedenie terajšej  I. internej kliniky, odišiel s ním pracovať na túto kliniku ako odborný asistent a pracoval tu až do roku 1953. Získal tu špecializáciu z vnútorného lekárstva.

Z poverenia svojho učiteľa prof. Dérera sa venoval od začiatku svojho pôsobenia na internom oddelení hematológii a neskôr, už ako odborný asistent internej kliniky, aj otázkam transfúzie krvi. Vykonával nepriame transfúzie stabilizovanej (citrátovej) krvi a prvé pokusy s konzervovaním krvi od roku 1947. Mal na starosti vyšetrovanie a overovanie zdravotného stavu darcov krvi (okolo 200 darcov bratislavského darcovského strediska).

Keď sa v roku 1948 stala aktuálnou otázkou zriadenia Národnej transfúznej služby v našom štáte, nezostal bratislavský Spolok Červeného kríža mimo tohto úsilia. Staval v tom čase štvorpavilónovú barakovú nemocnicu a prvý pavilón určil pre potreby rodiacej sa transfúznej služby. Predsedom komisie, ktorá mala na starosti stavbu tejto nemocnice bol prof.Dérer. Keďže vedel, že transfúzia krvi je aplikovaná forma hematológie, v roku 1948 navrhol svojho asistenta Mikuláša Hrubišku za prednostu tejto novej transfúznej stanice, spolok tento návrh akceptoval a vymenoval ho ako prvého na Slovensku, za primára tejto prvej transfúznej stanice. Prof. Dérer a Mikuláš Hrubiško si tiež predstavovali, že sa práca v tomto novom zariadení bude dať zvládnuť v integrácii s internou klinikou. Spočiatku to tak aj bolo, no z roka na rok, priam geometrickým radom, množstvo práce v transfuziológii narastalo, najmä potom, čo sa po zjednotení zdravotníctva stanica stala oddelením krajskej, resp. Fakultnej nemocnice s úlohami pre celý kraj.

Mikuláš Hrubiško, ako v tom čase jediný kompletne a komplexne erudovaný odborník na Slovensku, bol čoskoro vtiahnutý aj do celoslovenskej, resp. celoštátnej transfúznej komisie Ministerstva zdravotníctva v Prahe. Išlo o výbor, ktorého úlohou bolo po technickej, odbornej a prevádzkovej stránke zriadiť a uviesť do činnosti Národnú transfúznu službu a jej prvé zariadenia, Krajské transfúzne stanice. Z nich prvé v Prahe, Bratislave a Brne, začali svoju činnosť už v roku 1949, ostatné na Slovensku, v Banskej Bystrici, Martine, Košiciach a v Nitre o 1 -2 roky neskôr.

Popri funkcii odborníka na Krajskej, resp. Fakultnej transfúznej stanici sa stáva M. Hrubiško hlavným odborníkom Povereníctva, neskôr Ministerstva zdravotníctva SR. Túto funkciu vykonával 40 rokov, až do odchodu do dôchodku v roku 1988. S týmito funkciami súvisiace pracovné penzum bolo také veľké, že sa len ťažko dalo zosúladiť s prácou na klinike. Keďže vtedajšie orgány považovali prácu v transfúznej službe za prvoradú, na žiadosť vedúcich pracovníkov slovenského zdravotníctva ukončil prácu na I. internej klinike, aby sa v plnej miere mohol venovať budovaniu transfúznej služby na Slovensku a rozvoju nového rodiaceho sa medicínskeho odboru, transfuziológii. Pravda, kedže odborne vyrastal v predstave a pracovnom zameraní, že transfúzia krvi je vo svojej podstate využitím vlastností krvi na liečebné účely, a tým vlastne aplikovanou formou hematológie a s ňou aj vnútorného lekárstva, vtláčal vznikajúcemu odboru postupne aj tieto črty a orientáciu.

Keď v školskom roku 1953/54 usporiadal v rámci vtedajšieho Ústavu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (riad. prof. D. Dieška, DrSc.) prvý špecializačný kurz v Československu, zameraný na výchovu budúcich prednostov okresných, ale aj niektorých krajských transfúznych staníc, zameral výučbu v tomto kurze tak, aby boli už prví špecialisti vzdelaní nielen v transfuziológii, ale aj v hematológii. Keďže bol ideovým tvorcom projektov budujúcich sa transfúznych staníc, vtlačil do ich výstavby aj hematologické   črty,    najmä   aspoň   skromné priestory pre prvé, na tzv. centrálnych labora-tóriach nezávislé hematologické laboratóriá. V tomto čase totiž hematológia ešte nebola na Slovensku etablovaná, pestovala sa viac - menej len na klinikách, pritom ale bola v nemocniciach, v tzv. teréne, čoraz viac potrebná. Vo svojom vlastnom ústave zriadil okrem obligátneho darcovského a imunohematologického labora­tória aj laboratória morfologické, hemokoagu-lačné a hematologicko-biochemické. So svojimi prvými spolupracovníkmi, najmä Bušovou, Hrubiškovou, Kubánovou, Klindom a Velvartovou zavádzali nové špeciálne vyšetrenia, na Slovensku v tom čase ešte nezavedené a nedostupné laboratórno-diagnostické metódy. Zároveň sa popri produkcii bežných transfúznych prípravkov pristúpilo aj k rozvíjaniu špeciálnych metód, najmä pre dg. vrodených koagulopatií a pre výrobu špeciálnych transfúznych prípravkov. Všetko sa to dialo s prihliadnutím na úlohy, ktoré transfúznu stanicu čakali v blízkej budúcnosti na poli liečebno-preventívnej, pedago­gickej a výskumnej práce, ako aj s prihliadnutím na potreby Slovenska a jeho zdravotníctva.

Keď sme spomínali obrovské narastanie úloh prvej transfúznej stanice, čoskoro sa ukázalo, že množstvo práce prevýšilo priestorovú kapacitu pôvodného červenokrížskeho pavilónu. Preto sa v roku 1952 pristúpilo k projekcii - boli pri nej Hrubiško, Ing. Paul a Ing. Mlynár z bratislavského Stavoprojektu - a v roku 1954 k výstavbe terajšej Kliniky hematológie a transfuziológie na Partizánskej ulici v Bratislave. Toto nové zariadenie započalo svoju činnosť 15. mája 1958, v čase, kedy sa náš odbor stal novým nadstavbovým odborom vnútorného lekárstva a pediatrie (1956).

V roku 1961 sa nový ústav stal výučbovou základňou hematológie a transfuziológie Inštitútu pre ďalšie vzdelávania lekárov a farmaceutov, terajšieho IVZ v Bratislave. V spolupráci s II. internou klinikou vedenou prof. Haviarom, ale aj s II. chirurgickou klinikou vedenou prof. Šiškom, najmä však s jej primárom Huťanom, začala klinika rozvíjať kompletnú, aj komplexnú, novodobú diagnostickú a liečebnú starostlivosť, vrátane chirurgickej, popri samozrejmej dobovej transfuziologickej starostlivosti. Ako jeden z prvých vyspelých prvkov špecializovanej starostlivosti vzniklo hemofilické centrum, vedené doc. MUDr. K. Hrubiškovou, CSc. (jedno z prvých svojho druhu v Strednej Európe). Zabezpečovalo komplexnú starostlivosť o hemofílie a ostatné koagulopatie,  vrátane chirurgickej  starostlivosti vďaka porozumeniu II. chirurgickej kliniky, na ktorej sa začal sľubne vyvíjať nový profil chirurgickej práce. Hematologická chirurgia zanikla úmrtím prim. Huťana a zrušením II. chirurgickej kliniky.

Zariadeniu centra predchádzalo úspešné zavŕšenie výskumu, ktorého cieľom bolo zavedenie originálneho spôsobu malokapacitnej produkcie špeciálnych transfúznych prípravkov pre vlastnú potrebu. (Cohnova frakcia I, AHKp, PPSB, fibrinogén). Vďaka ich výhradnému používaniu až do roku 1990, sa nepreniesla v ani jednom prípade infekcia HIV ani na hemofilikov, ani ostatných príjemcov transfúzií, hoci ich boli státisíce až milióny, čo je celosvetový unikát.

Ako ďalší významný prvok špecializovanej starostlivosti prof. Hrubiško s Dr. Šteruskou, CSc, vypracovali a zaviedli metódu transfúzie a transplantácie kostnej drene. Prvý pokus o transplantáciu krvi sme uskutočnili v roku 1961 na Onkologickom ústave, na oddelení Doc. Winklera, u chorej na leukémiu, po celotelovom ožiarení. Úspešný bol až nasledujúci pokus, transplantácia kostnej drene matky svojmu synovi, chorému na akútnu leukémiu. Po intenzívnej chemoterapii sa semiidentická dreň ujala, žial, s následnou GVHD.

Transplantácia sa uskutočnila v roku 1962 na II. internej klinike. Po závažnej komplikácii a úmrtí pacienta na AL sa ďalšie transplantácie prerušili až do doby, keď jeho žiaci (Mistrík, Šteruská a iní) mohli obnoviť transplantácie lege artis, v spolupráci s imunológmi (Holomáňová, Buc a i.).

Dobová hematologická a transfuziologická starostlivosť si vyžiadala zriadenie nových úsekov činnosti. Pod vedením Klindu (Lipšica) sa zriadilo nukleárno-medicínske pracovisko zamerané pre vlastné potreby kliniky. S Drobnou zriadili oddelenie HLA, neskôr s Holomáňovou úsek leukocytovej a trombocytovej imunológie. Mohli sa potom najmä v spolupráci s Danihelovou, Šimkovicovou a Truplovou rozvinúť nové metódy konzervovania krvi, resp. erytrocytov zbavených leukocytov a trombocytov filtráciou. V spolupráci s Fehervízyovou sa zaviedli prístrojové separačné metódy leukocytov, trombocytov a plazmy. Postupne sa zaviedlo prístrojové počítanie krviniek a cytochemické (Šteruská, Sakalová), imunofluorescenčné metódy (Sakalová, Holomáňová), enzymologické vyšetrenie (Sakalová, Hammerová), diagnostika všetkých faktorov hemostázy a hemokoagulácie vrátane ich funkčného a imunologického vyšetrenia (Hrubišková, Filová, Bátorová).

Pomerne malá kapacita II. internej kliniky čoskoro nestačila pokryť všetky potreby hematologickej starostlivosti. So súhlasom Krajského ústavu národného zdravia ZsK sa preto v roku 1969 zriadilo v priestoroch KHaT vlastné lôžkové oddelenie (Sakalová, Gažová, Mistrík). Klinika sa tak mohla vo väčšom rozsahu ujať starostlivosti aj o chorobné jednotky náročnejšie na dĺžku hospitalizácie. Mohla sa zaviesť aj kontinuálna, dispenzárna starostlivosť o všetky trvalé resp. dlhotrvajúce choroby krvotvorby. Popri už jestvujúcej hematologickej ambulancii, úseku ambulantných transfúzií, ako aj hemofilickom centre, zaviedla sa dispenzárna starostlivosť o anémie, leukémie, polycytémie a myelóm. Vedenie týchto špecializovaných úsekov činnosti prevzali žiačky M. Hrubišku, Ceizelová, Gažová, Holomáňová, Hrubišková, Prümmerová, Sakalová, Šteruská a ďalšie. Po pozitívnych bratislavských skúsenostiach vytvorili sa organi­začné predpoklady pre zriaďovanie hematologicko-transfuziologických centier v ostatných krajských a fakultných nemocniciach.

Jeho spolupracovníci nemohli pri takomto "špičkovom" prednostovi odpočívať a byť pasívni, ale pod jeho prísnou, zároveň nesmierne taktnou i láskavou oponentúrou pridávali svoje poznatky, výskumy a publikácie z ktorých sa v slede niekoľkých dekád rokov vypracovalo spoločne veľké dielo pracovníkov Bratislavskej kliniky "školy prof. Hrubiška".

Jeho žiaci však obdivujú okrem jeho geniálnosti niečo viac - to, čo je tak cenné pre každého chorého - osobnosť veľkého, ale skromného človeka, ktorý vedel poskytnúť slová povzbudenia, spoluúčasti a nádeje pri vážnom ochorení. Mimoriadna kultivovanosť spoločen­ských vzťahov v správaní sa ku svojím žiakom a podriadeným, prejav pochopenia a snahy o pomoc, jeho charakterové vlastnosti.

V   roku   1988,   po   40   rokoch   nepretržitej činnosti na čele transfúznej služby a hematológie na pracovisku,  ktoré založil  a aj  viedol  a v celoslovenskom meradle, odchádza do dôchod­ku. Pokračoval   však  v   práci   na   klinike   so skráteným pracovným úväzkom ako konzultant do roku 1991, potom do roku 1995 ako vítaný návštevník KHaT.

Zaslúžený odpočinok trávil svorne spolu s manželkou vo svojom byte v Bratislave. Bolo to  14 krásnych rokov, ktoré prežili v penzii, spolu a vďační osudu  (to na margo tých, ktorí si nevedia predstaviť, že by prestali pracovať...).

Nikdy nestratil kontakty s Klinikou ani s odborom, živo sa zaujímal o dianie v odbore. Zúčastňoval sa spoločenských aktivít jak pri príležitosti svojho 80. ročného životného jubilea v roku 1997 a aktívne vystúpil s prejavom pri príležitosti  50. ročného jubilea transfúznej služby na Slovensku v roku 1998.

Akoby rozlúčkou bola odsunutá oslava jeho 85. narodenín v decembri 2002 na "starej" klinike na Partizánskej. Bol to posledný mesiac vedenia kliniky prof.Sakalovou. Boli tam všetci jeho starí spolupracovníci a odchovanci, a to aj tí, čo bohužiaľ už dnes nie sú medzi nami (MUDr.Eva Fehérvízyová, MUDr.Irena Chabroňová). Bol to veľmi krásny podvečer, kde sršal dobrou náladou a dokázal, že vo svojich 85 rokoch sa mal ešte naprosto dobre.

Zlom nastal v lete 2003 po prechodenom zápale pľúc. Nikdy sa z neho úplne nevyliečil, ťažkosti prešli do pľúcnej fibrózy a problémy s úbytkom pľúcnej kapacity sa naplno prejavili v lete 2004. Dovtedy, i keď s námahou, bol plne sebestačný, nakupoval, chodil von. Od jesene 2004 už z domu nevychádzal (okrem ojedinelých návštev rodiny, lekára). Napriek zdravotným ťažkostiam sa však zúčastnil svojej poslednej spoločenskej aktivity - na Bratislavských hematologických a transfuziologických dňoch.

Posledné 3 mesiace strávil doma s prívodom kyslíka. Statočne trpel, prekonával hypoxiu a jasnú myseľ bez akýchkoľvek známok staroby si zachoval až do posledných chvíľ. So šarmom a galantnosťou pre neho typickými žartoval so sestričkou a vyjadril jej kompliment obdivu, ako jej to svedčí, ešte niekoľko hodín pred svojou smrťou. Skonal tíško, po 36-hodinovom pobyte v nemocnici na pľúcnej JIHS v Podunajských Biskupiciach, vo večerných hodinách 28.7.2005, obklopený synmi, nevestami a väčšinou svojich vnúčat.

Výťah z publikačnej a výskumnej práce

§          V roku   1942   zaviedol   u   nás   (a  v  býv. Československu) ako prvý metódu diagnostic­kého nabodávania zväčšených lymfatických uzlín a cytodiagnostiku punktátov. Výsledky publikoval v roku 1943. V roku 1944 publikuje prácu o liečbe dyzentérie sulfonamidmi. V roku 1946 ako prvý v býv. Československu navrhol a nechal skonštru­ovať   špeciálnu    punkčnú    ihlu,    a zaviedol diagnostickú punkciu pečene, výsledky publikoval v roku 1947.

§          Bol jedným z prvých v Československu pri zavádzaní chemoterapie leukémií, svoje pôvodné práce publikoval v roku 1948 a 1949. V tom istom čase a v roku 1951 publikuje práce o indikáciách transfúzie krvi a erytrocytov, v priebehu 50. rokov viaceré články s transfuziologickou problema­tikou. Pre darcovstvo krvi mali význam jeho práce o skrytej sideropénii u viacnásobných darcov krvi. Výsledky, ktoré docielil uplatnil pre limitáciu počtu odberov za rok u mužov na 4, u žien na 3x ročne, ako aj  k zavedeniu  preventívneho  podávania preparátov železa u darcov krvi.

§          V roku 1961 ako jeden z prvých v Strednej Európe publikoval so spolupracovníkmi prácu o transfúzii   kostnej   drene   pri   liečení  akútnych leukémií, a v roku 1962 prvý prípad relatívne úspešnej transplantácie kostnej drene pri akútnej leukémii.

§          Riešil viaceré zložité prípady zabezpečenia kompatibilnej transfúzie z celého Slovenska. Dopracoval sa pri tom k viacerým originálnym nálezom i objavom dovtedy nespoznaných zriedkavých krvných skupín, imunogenetických javov a variantov. Tak v rokoch 1962-70 v sérii článkov publikovaných so spolupracovníkmi najmä Mergancovou, resp. Čalkovskou, analýzou štvorgeneračných rodokmeňov rozpracoval imunogenetiku a fenotypológiu skupín A_x, A_m a všetkých podskupín A. V spolupráci s Prodano-vom a s pomocou Salmona a Cartrona z parížskeho CNTS (Centre national de transfusion sanguine) podali unikátnu kvantitatívnu charakteristiku všetkých podskupín a variantov A a B. V roku 1966 objavil dominantne dedičnú krvnú skupinu   H_m,   vysvetlil   jej   formálnu   genetiku, poznatok potom doplnil o objav skupín O_Hm a A^Hm.. V roku 1967 našiel v slovenskej populácii prvú krvnú skupinu Bombay I. kategórie O^A_h1, prvú v Strednej Európe. V roku 1969 v spolupráci s Beranovou   a   Prodanovom   objavili   a presne definovali prvú, vo svete vôbec známu skupinu para-Bombay II. kategórie, typ B_h. Krátko na to objavil   vo   sfére   skupín   Bombay   recesívne dedičnú skupinu  H_H Bombay-like a recesívne fenotypy O_Hm a O^AB_Hm. Týmto objavom dokreslil na  tie časy aktuálnu predstavu o genetike nielen krvných   skupín   typu    Bombay,    ale   celého skupinového systému ABO a H.  Na príklade modifikácií  krvných  skupín   dokázal,   že   popri štruktúrnych génoch A, B a H zoodpovedných za tvorbu špecifických glykozyltransféráz, existujú aj ich regulačné gény zodpovedné za fenotypickú realizáciu     príslušnej     štruktúrnej     genetickej informácie,  zrejme  zvlášť  pre  glykolipidovú  a zvlášť    pre    glykoproteínovú    formu     krvnoskupinového antigénu.  Recesívne alely týchto génov   spôsobujú   modifikácie,   zoslabenie   až potlačenie   fenotypického   prejavu   príslušného štruktúrneho génu, nedostatočnú až chýbajúcu realizáciu jeho produktu.

§          Ďalším významným objavom z oblasti krvných skupín bol dôkaz existencie nielen dovtedy známej interalelickej kompetície, ale aj komplementácie medzi skupinou A a variantom B_x. Dokázal, že špecifický produkt normálneho génu A₂, alebo jeho normálny regulačný gén, je schopný kompenzovať, komplementovať, nedostatok produktu protiľahlého alelického páru v prípade alely B_x. Významnou mierou prispel nielen k obohateniu poznatkov imunogenetiky, ale aj humánnej genetiky.

§          Využijúc svoje bohaté imunohematologické poznatky vypracoval v spolupráci s Fábryovou -Ceizelovou originálnu patofyziologicko-klinickú metódu paliatívnej liečby pravej polycytémie. Dokázali, že transfúziou vhodných dávok antierytrocytových protilátok možno aj touto cestou docieliť remisiu choroby.

§          Taktiež v spolupráci s Ceizelovou opísali medzi prvými v Európe krvnú skupinu Rh_null a chýbaním Rh antigénu podmienenú hemolytickú anémiu. Na príklade tohto fenoménu ukázal, že biochemické štruktúry, ktorých súčasťou sú krvné skupiny, majú aj svoj fyziologický, funkčný význam.

§          Keď hovoríme o vrodených hemolytických anémiach, M. Hrubiško inicioval ich výskum na Slovensku, v ktorom pokračovala Sakalová. Ako prvý opísal existenciu beta-talasémie a iných hemoglobinopatií aj na Slovensku.

§          Pri vymenúvaní viac ako 200 ďalších publikácií, 17 monografií na ktorých sa podieľal buď ako prvý autor alebo spoluautor, je potrebné zdôrazniť, že viedol a inicioval témy pre klinický výskum v oblasti hematológie a transfuziológie. V jeho zozname prác by sme našli všetky aktuálne témy klinickej hematológie, ktoré dokresľujú vedeckú osobnosť nášho jubilanta - hlboko orientovaného do hĺbky teoretického poznania, ale aj do klinického aplikovaného výskumu.

Prednášky v zahraničí

Nemecko (8x), Maďarsko (6x), Viedeň (4x), Paríž (4x), Poľsko (2x), USA (2x), Rím, Uppsala, Helsinky, Plovdiv a ďalšie.       

Aktivity  v odborných lekárskych spoločnostiach

§          zakladajúci člen Čs. hematologickej spoločnosti (1951), jej prvý podpredseda, (predseda Netoušek, čestný predseda Hynek), spoluzakladateľ Slov. hematologickej a transfuziologickej spoločnosti (1968) a jej dlhoročný predseda. Dlhoročný člen Medzinárodnej spoločnosti krvnej transfúzie (ISBT), viac rokov zástupca Československa v nej, opakovane člen jej výboru.

§          Je nositeľom medzinárodných vyznamenaní, čestným členom bývalej Čs. lekárskej spol. J. E. Purkyňu, Slov. lekárskej spol., Cs. hema­tologickej spol., Nemecko-Rakúsko-Švajčiarskej spol. transfúzneho lekárstva a imunológie, Maďarskej hematologickej a transfuziologickej spol., Poľskej spol. transfúzie krvi.

§          Prof. Hrubiško je známou osobnosťou v USA, ale najmä v Európskej spoločnosti pre hematológiu a transfuziológiu. Prednášal a informoval v okolitých stredoeurópskych štátoch v pravidelných 1-2 ročných intervaloch o svojich prioritných imunohematologických výskumoch.